Život Prešova
online
online
Pred 80 rokmi vznikol 1. československý samostatný prápor v ZSSR
12.02.2022 Celý región
Bratislava
12. februára (TASR) - Pred 80 rokmi, po rozvinutí činnosti prijímacej a
odvodovej komisie a odvedení prvých necelých troch stoviek
dobrovoľníkov, bola 12. februára 1942 rozkazom veliteľa jednotky
vyhlásená organizácia 1. práporu československého vojska v Sovietskom
zväze.
Spolu s ňou zverejnili aj personálne obsadenie veliteľských funkcií. De facto tak týmto dňom začala existovať jednotka, ktorá vošla do histórie ako 1. československý samostatný prápor v ZSSR. Stalo sa tak v priuralskom mestečku Buzuluk, nachádzajúcom sa asi 150 km na východ od Kujbyševa (dnes Samara).
"Výstavba československého vojska v ZSSR, najpočetnejšieho československého vojska sformovaného v zahraničí počas 2. svetovej vojny, prebiehala na základe Dohody medzi vládou Sovietskeho zväzu a vládou Československej republiky z 18. júla 1941 a Vojenskej dohody medzi hlavným veliteľstvom ZSSR a hlavným veliteľstvom československým z 27. septembra 1941. Vojenská dohoda popri inom stanovila, že počet a počty jednotiek budú závisieť od počtu československých občanov nachádzajúcich sa na území ZSSR. To by však neumožnilo výstavbu početnejšieho vojska a preto náčelník Československej vojenskej misie v Moskve plukovník Heliodor Píka už pred koncom novembra 1941 žiadal velenie Červenej armády amnestovať československých občanov z obdobia pred mníchovským diktátom, prepustiť ich z táborov a väzení - okrem tých, čo sa dopustili hrdelných zločinov a krádeží. Zároveň vydať aj povolenie sovietskym občanom československej národnosti na dobrovoľný vstup do československého vojska a oslobodiť zajatcov zo slovenskej a maďarskej armády československej národnosti, ktorí sa budú do tohto vojska hlásiť," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu v Bratislave (VHÚ) Jozef Bystrický.
Ako priblížil, základom personálnej výstavby prvej československej jednotky v Sovietskom zväze sa stali príslušníci Českej a slovenskej légie zorganizovanej v Poľsku. Tí po predchádzajúcom schválení československým vyslancom v Poľsku Jurajom Slávikom 18. septembra 1939 prešli pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu na územie ZSSR. Na začiatku októbra 1939 sa jednotka premenovala na Východnú skupinu československého vojska.
V apríli 1940 v nej bolo takmer 800 osôb, avšak do mája 1941 bolo zásluhou jej veliteľa 652 z nich odsunutých do Francúzska a na Blízky východ. "Krátko po prepadnutí Sovietskeho zväzu vojskami nacistického Nemecka a jeho spojencov československá vláda dohodla so sovietskou vládou výstavbu československých jednotiek území ZSSR. Formovanie ich prvého práporu sa začalo 5. februára 1942 príchodom 88 príslušníkov Východnej skupiny - 25 dôstojníkov, 1 rotmajster, 54 poddôstojníkov a 8 vojakov - do ruského Buzuluku," dodal ďalej Bystrický.
Organizačná výstavba práporu vyvrcholila v polovici júla 1942, na začiatku poslednej dekády októbra 1942 dostal prápor zbrane a 28. októbra jeho príslušníci vykonali vojenskú prísahu. "O tri mesiace neskôr prápor dostal bojovú zástavu a 30. januára 1943 sa začal presúvať na front. V tom čase sa skladal zo štábu, troch peších rôt, guľometnej roty, mínometnej roty, protitankovej roty, prieskumnej čaty, čaty samopalníkov, spojovacej čaty, zásobovacej čaty, zdravotníckej čaty a čaty poľných žandárov. Vo výzbroji mal 755 pušiek - 553 automatických, 192 opakovacích a 10 ostreľovačských -, 47 samopalov, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 2 protitankové kanóny 45 mm, 9 mínometov ráže 50 mm a 9 mínometov ráže 82 mm," uviedol historik. Jeho vojaci boli vystrojení britskými uniformami, prevzatými od poľských jednotiek v ZSSR a sovietskymi zimnými doplnkami.
V súčastiach práporu bolo pred odchodom na front zaradených celkom 974 osôb. Napriek tomu, že československý branný zákon službu žien v armáde neumožňoval, bolo medzi nimi aj 38 žien. "Stalo sa tak na základe rozhodnutia veliteľa práporu podplukovníka Svobodu vyhovieť žiadostiam žien o povolenie dobrovoľného vstupu do vojska. Jednou z prvých vojačiek práporu sa stala rodáčka zo Žiliny Matylda Braunová, ktorá vstúpila do jednotky v Buzuluku už 17. februára 1942. Služba žien vo vojsku bola potom dodatočne legalizovaná dekrétom prezidenta republiky Edvarda Beneša z mája 1944," vysvetlil Bystrický.
Prápor odchádzal na front v situácii, keď vrcholilo úsilie vojsk Červenej armády o likvidáciu nemeckých vojsk obkľúčených v priestore Stalingradu a začínal ich všeobecný útok. Smerom na západ sa najvýraznejší postup sovietskych vojsk predpokladal na belgorodskom a charkovskom smere. Časť tohto úseku sovietsko-nemeckého frontu sa stala miestom zasadenia 1. čs. samostatného práporu, ktorý bol na začiatku druhej polovice februára 1943 začlenený do vojsk Voronežského frontu a 27. februára podriadený veliteľovi charkovskej posádky.
"Do oslobodeného Charkova prišiel 1. marca. Zmeny, ku ktorým medzitým došlo na fronte južne od mesta, však viedli k tomu, že v noci z 2. na 3. marca dostal rozkaz presunúť sa do priestoru Timčenkova, Mirgorodu a Arťuchovky, zaujať tam obranu a prejsť do podriadenosti 25. gardovej streleckej divízie generálmajora. P. M. Šafarenka. Od 5. marca potom pôsobil v zostave vojsk 3. gardovej tankovej armády generálporučíka. P. S. Rybalka v podriadenosti veliteľa 62. gardovej streleckej divízie generálmajora G. M. Zajceva. Po zaujatí obrany bol posilnený 10 tankami 179. tankovej brigády, delostreleckým oddielom 76 mm gardovým raketometným oddielom, ženijnou rotou a dvoma batériami protitankových kanónov," objasnil Bystrický.
Zaradením do zostavy vojsk brániacich prístupy k Charkovu z juhu sa 1. čs. samostatný prápor stal prvou zahraničnou jednotkou, ktorá vstúpila do bojov na východnom fronte po boku Červenej armády. Obranu zaujal v pásme od západného okraja Mirgorodu po východný okraj Arťuchovky, s ťažiskom v Sokolove, ktoré sa 8. marca stalo objektom útoku nemeckých jednotiek.
"Sokolovo bránila zosilnená 1. rota nadporučíka Otakara Jaroša, ktorá bola po ťažkých bojoch prinútená vo večerných hodinách toho dňa ustúpiť za rieku Mžu. V nasledujúcich dňoch jednotky práporu udržali svoje obranné postavenia a opustili ich až 13. marca, po doručení rozkazu veliteľa 62. gardovej streleckej divízie k odchodu smerom na Volčansk. Následne sa presunuli do Zacharovky, kde 25. marca prešiel prápor do zálohy Voronežského frontu a po ďalšom presune sa 31. marca sústredil vo Veseloje. Tu zotrval do 4. mája 1943 a potom odišiel do Novochoperska, miesta výstavby 1. čs. samostatnej brigády," uvádza historik.
Počas bojov práporu pri Sokolove zahynulo 86 jeho príslušníkov, 106 bolo ranených a asi 30 nezvestných. Československá vláda v Londýne ocenila statočnosť príslušníkov práporu vyznamenaním - 88 z nich Československým vojnovým krížom 1939 a ďalších 77 príslušníkov práporu dostalo československú medailu Za chrabrosť pred nepriateľom.
Okrem toho 85 príslušníkov práporu bolo vyznamenaných rôznymi sovietskymi rádmi a medailami, pričom veliteľovi 1. roty Jarošovi bol ako prvému cudzincovi udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Veliteľ práporu Ludvík Svoboda dosiahol hodnosť armádneho generála. Počas tzv. Pražskej jari 30. marca 1968 sa stal prezidentom Československa, vo funkcii bol do 28. mája 1975.
Spolu s ňou zverejnili aj personálne obsadenie veliteľských funkcií. De facto tak týmto dňom začala existovať jednotka, ktorá vošla do histórie ako 1. československý samostatný prápor v ZSSR. Stalo sa tak v priuralskom mestečku Buzuluk, nachádzajúcom sa asi 150 km na východ od Kujbyševa (dnes Samara).
"Výstavba československého vojska v ZSSR, najpočetnejšieho československého vojska sformovaného v zahraničí počas 2. svetovej vojny, prebiehala na základe Dohody medzi vládou Sovietskeho zväzu a vládou Československej republiky z 18. júla 1941 a Vojenskej dohody medzi hlavným veliteľstvom ZSSR a hlavným veliteľstvom československým z 27. septembra 1941. Vojenská dohoda popri inom stanovila, že počet a počty jednotiek budú závisieť od počtu československých občanov nachádzajúcich sa na území ZSSR. To by však neumožnilo výstavbu početnejšieho vojska a preto náčelník Československej vojenskej misie v Moskve plukovník Heliodor Píka už pred koncom novembra 1941 žiadal velenie Červenej armády amnestovať československých občanov z obdobia pred mníchovským diktátom, prepustiť ich z táborov a väzení - okrem tých, čo sa dopustili hrdelných zločinov a krádeží. Zároveň vydať aj povolenie sovietskym občanom československej národnosti na dobrovoľný vstup do československého vojska a oslobodiť zajatcov zo slovenskej a maďarskej armády československej národnosti, ktorí sa budú do tohto vojska hlásiť," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu v Bratislave (VHÚ) Jozef Bystrický.
Ako priblížil, základom personálnej výstavby prvej československej jednotky v Sovietskom zväze sa stali príslušníci Českej a slovenskej légie zorganizovanej v Poľsku. Tí po predchádzajúcom schválení československým vyslancom v Poľsku Jurajom Slávikom 18. septembra 1939 prešli pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu na územie ZSSR. Na začiatku októbra 1939 sa jednotka premenovala na Východnú skupinu československého vojska.
V apríli 1940 v nej bolo takmer 800 osôb, avšak do mája 1941 bolo zásluhou jej veliteľa 652 z nich odsunutých do Francúzska a na Blízky východ. "Krátko po prepadnutí Sovietskeho zväzu vojskami nacistického Nemecka a jeho spojencov československá vláda dohodla so sovietskou vládou výstavbu československých jednotiek území ZSSR. Formovanie ich prvého práporu sa začalo 5. februára 1942 príchodom 88 príslušníkov Východnej skupiny - 25 dôstojníkov, 1 rotmajster, 54 poddôstojníkov a 8 vojakov - do ruského Buzuluku," dodal ďalej Bystrický.
Organizačná výstavba práporu vyvrcholila v polovici júla 1942, na začiatku poslednej dekády októbra 1942 dostal prápor zbrane a 28. októbra jeho príslušníci vykonali vojenskú prísahu. "O tri mesiace neskôr prápor dostal bojovú zástavu a 30. januára 1943 sa začal presúvať na front. V tom čase sa skladal zo štábu, troch peších rôt, guľometnej roty, mínometnej roty, protitankovej roty, prieskumnej čaty, čaty samopalníkov, spojovacej čaty, zásobovacej čaty, zdravotníckej čaty a čaty poľných žandárov. Vo výzbroji mal 755 pušiek - 553 automatických, 192 opakovacích a 10 ostreľovačských -, 47 samopalov, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 2 protitankové kanóny 45 mm, 9 mínometov ráže 50 mm a 9 mínometov ráže 82 mm," uviedol historik. Jeho vojaci boli vystrojení britskými uniformami, prevzatými od poľských jednotiek v ZSSR a sovietskymi zimnými doplnkami.
V súčastiach práporu bolo pred odchodom na front zaradených celkom 974 osôb. Napriek tomu, že československý branný zákon službu žien v armáde neumožňoval, bolo medzi nimi aj 38 žien. "Stalo sa tak na základe rozhodnutia veliteľa práporu podplukovníka Svobodu vyhovieť žiadostiam žien o povolenie dobrovoľného vstupu do vojska. Jednou z prvých vojačiek práporu sa stala rodáčka zo Žiliny Matylda Braunová, ktorá vstúpila do jednotky v Buzuluku už 17. februára 1942. Služba žien vo vojsku bola potom dodatočne legalizovaná dekrétom prezidenta republiky Edvarda Beneša z mája 1944," vysvetlil Bystrický.
Prápor odchádzal na front v situácii, keď vrcholilo úsilie vojsk Červenej armády o likvidáciu nemeckých vojsk obkľúčených v priestore Stalingradu a začínal ich všeobecný útok. Smerom na západ sa najvýraznejší postup sovietskych vojsk predpokladal na belgorodskom a charkovskom smere. Časť tohto úseku sovietsko-nemeckého frontu sa stala miestom zasadenia 1. čs. samostatného práporu, ktorý bol na začiatku druhej polovice februára 1943 začlenený do vojsk Voronežského frontu a 27. februára podriadený veliteľovi charkovskej posádky.
"Do oslobodeného Charkova prišiel 1. marca. Zmeny, ku ktorým medzitým došlo na fronte južne od mesta, však viedli k tomu, že v noci z 2. na 3. marca dostal rozkaz presunúť sa do priestoru Timčenkova, Mirgorodu a Arťuchovky, zaujať tam obranu a prejsť do podriadenosti 25. gardovej streleckej divízie generálmajora. P. M. Šafarenka. Od 5. marca potom pôsobil v zostave vojsk 3. gardovej tankovej armády generálporučíka. P. S. Rybalka v podriadenosti veliteľa 62. gardovej streleckej divízie generálmajora G. M. Zajceva. Po zaujatí obrany bol posilnený 10 tankami 179. tankovej brigády, delostreleckým oddielom 76 mm gardovým raketometným oddielom, ženijnou rotou a dvoma batériami protitankových kanónov," objasnil Bystrický.
Zaradením do zostavy vojsk brániacich prístupy k Charkovu z juhu sa 1. čs. samostatný prápor stal prvou zahraničnou jednotkou, ktorá vstúpila do bojov na východnom fronte po boku Červenej armády. Obranu zaujal v pásme od západného okraja Mirgorodu po východný okraj Arťuchovky, s ťažiskom v Sokolove, ktoré sa 8. marca stalo objektom útoku nemeckých jednotiek.
"Sokolovo bránila zosilnená 1. rota nadporučíka Otakara Jaroša, ktorá bola po ťažkých bojoch prinútená vo večerných hodinách toho dňa ustúpiť za rieku Mžu. V nasledujúcich dňoch jednotky práporu udržali svoje obranné postavenia a opustili ich až 13. marca, po doručení rozkazu veliteľa 62. gardovej streleckej divízie k odchodu smerom na Volčansk. Následne sa presunuli do Zacharovky, kde 25. marca prešiel prápor do zálohy Voronežského frontu a po ďalšom presune sa 31. marca sústredil vo Veseloje. Tu zotrval do 4. mája 1943 a potom odišiel do Novochoperska, miesta výstavby 1. čs. samostatnej brigády," uvádza historik.
Počas bojov práporu pri Sokolove zahynulo 86 jeho príslušníkov, 106 bolo ranených a asi 30 nezvestných. Československá vláda v Londýne ocenila statočnosť príslušníkov práporu vyznamenaním - 88 z nich Československým vojnovým krížom 1939 a ďalších 77 príslušníkov práporu dostalo československú medailu Za chrabrosť pred nepriateľom.
Okrem toho 85 príslušníkov práporu bolo vyznamenaných rôznymi sovietskymi rádmi a medailami, pričom veliteľovi 1. roty Jarošovi bol ako prvému cudzincovi udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Veliteľ práporu Ludvík Svoboda dosiahol hodnosť armádneho generála. Počas tzv. Pražskej jari 30. marca 1968 sa stal prezidentom Československa, vo funkcii bol do 28. mája 1975.
www.ZIVOTPO.sk
